Mária Kolíková

Ďakujem pekne. Ja skúsim takým osobným príbehom. Bývam kúsok od ukrajinskej ambasády a sú tam fotky z bojov. Sú tam fotky mŕtvych detí. Chodím okolo, lebo je to naozaj kúsok vedľa, mám šesťročnú a desaťročnú dcéru. A keď ideme okolo, tak tá desaťročná už vie. A tá šesťročná sa ma pýta: Mami, prosím ťa, a to červené, to je čo? A tá staršia hovorí: Mami, nepovedz jej, že to je krv, povedz jej, že to je červená farba, že to proste, že to nie je pravda. No tak, samozrejme, že myslím si, že nie je správne klamať deti, treba im povedať pravdu. A ja sa vás teda pýtam, prosím vás, vy by ste povedali čo? Akože prečo sú tie deti mŕtve? Akože kto ich tam zabíja? No, Rusi ich tam zabíjajú, vieme to veľmi dobre. Takže máme robiť nič? To je podľa vás ako v poriadku, toto je ten mier, o ktorom vy rozprávate? Áno? Máme to nechať takto?