Ondrej Ďurica

Ďakujem za slovo. Pán kolega, vy ste odmietol tento návrh zákona. V svojej rozprave ste argumentoval rôznymi spôsobmi. Ale začal ste jednou takou vetou alebo názorom, že to odmietate, pretože si musíme zachovať slobodu a zodpovednosť. Ja som si to poznačil, takto nejako ste to povedal v úvode svojej reči. A ja si myslím, že práve tento návrh zákona a celé, o čom sa tu bavíme, je o slobode a zodpovednosti. Len vy sa na to pozeráte zo svojho uhla pohľadu, ale práve tá sloboda pre rodičov, ktorí sa majú rozhodnúť, či s danou problematikou v takej forme, ako bude vyučované alebo ako bude podávaná v otázke sexuálnej výchovy, či súhlasia, alebo nesúhlasia. A presne o tom je aj tá zodpovednosť, o ktorej ste hovoril. Ten rodič je zodpovedný za dieťa. Je to jeho právny zástupca, plne zodpovedná za dieťa a takisto zodpovedá za formovanie a za to, ako sa to dieťa bude vyvíjať, ako bude dospievať a myslím si, že toto je absolútne právo, absolútne nedotknuteľné právo každého rodiča. Spomenul ste, že rodičia sa nie vždy môžu rozhodnúť správne. Mne to pripadalo také pritiahnuté za vlasy. Pretože argumentovať v tejto vecnej rovine takýmito úvahami a špekuláciami podľa mňa nie je na mieste. Ani politici sa častokrát nerozhodujú správne, ani poslanci, ani vlády sa častokrát nerozhodujú správne. Ale to mi pripadá naozaj ako hľadanie nejakého argumentu za každú cenu. A v otázke sexuálnej výchovy a celého tohto návrhu zákona si treba uvedomiť to, že je to reakciou na tie trendy a na spôsob, akým sa tieto problémy prenášajú alebo sa snažia dostať do výchovného procesu a do výučby a tie príklady zo západnej Európe a rôzne tie spôsoby, tie besiedky a to, ako tam tí transexuáli alebo muži prezlečení za ženy vychovávajú, tak to, to je choré.