Ondrej Ďurica

Ďakujem za slovo. A ja som si všimol, že pred časom, keď rozprával kolega Milan Mazurek v rozprave, tak sa snažili jeho oponenti sedieť v sále a potom mu argumentovať a vyvracať mu jeho argumenty svojimi, ale ten pomer síl sa asi zmenil a tí ľudia pochopili, že ťažko sa dá proti týmto veciam akokoľvek argumentovať, a preto možno odišli. Ale čo by som ja chcel povedať, to nie je tak, ako tu odznelo, že tí ľudia sa zbláznili, tu tí ľudia pretláčajú tú agendu a hlásia sa k nej a robia všetko preto, aby to zviditeľňovali, zvýrazňovali celkom neprirodzene, pretože to, ako kto žije vo svojom súkromí, je každého osobná vec. Ale to, čo sa deje v spoločnosti dnes, ako je to veľmi prezentované ako norma a naopak akákoľvek kritika alebo dialóg alebo pokus o diskusiu je okamžite označovaný, že je to len dielom nejakých nenávistných prejavov alebo extrémistov. Toto je, toto je trend, ktorý má, má príčinu v tom, čo tu dnes vlastne celý čas rokujeme. Oni sa nezbláznili, oni si veľmi dobre uvedomujú, že sa chcú zapáčiť či už médiám alebo tomu trendu, ktorý v spoločnosti je a naozaj to treba zastaviť. Treba nastaviť proces tak, aby sa rodič mohol rozhodnúť, pretože keď tam raz tie mimovládky prídu s týmto, s týmto spôsobom výuky, s týmto bláznením a balamutením našich detí, tak ich odtiaľ už málokto alebo veľmi ťažko dostane, pretože, lebo budú kričať, budú nariekať, budú vypisovať, že nemajú svoju slobodu a to je presne tá sloboda, o ktorej tu hovoríme. Ten rodič má mať slobodu sa rozhodnúť, rozhodnúť o výchove svojho dieťaťa a nie je to o ničom inom. Takže naozaj to treba chápať takto. Je to, je to nutné schváliť, je to nutné prijať.